Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Pradávni konštruktéri lietadiel

14. 8. 2010

Čína až doposiaľ stála akosi bokom a celkom nepovšimnuté, keď sa hovorilo a písalo o UFO fenoménoch a keď sa hľadali dôkazy kontaktov našej planéty s extraterestrickými civilizáciami v minulosti.
Posledná kapitola predloženej knihy nám však ukáže, že práve v tejto ázijskej krajine existuje v tomto smere množstvo prípadov a lokalít, ktoré poukazujú na takéto kontakty nielen veľmi výrazne, ale v niektorých prípadoch úplne ojedinelým spôsobom.
V starých posvätných tibetských knihách možno nájsť informáciu o tibetskom mudrcovi Padmasambhavovi, ako sa lúči so svojimi učeníkmi a žiakmi a odchádza z tohto sveta. Hovorí sa tam o tom, ako jeho žiaci vzhliadli k oblohe a videli svojho učiteľa, ako sa vznáša vysoko nad ich hlavami nie väčší ako havran. Keď po chvíli pozreli opäť hore, nebol väčší ako drozd, potom ako mucha, a o niečo neskôr bol už len taký nepatrný ako blšie vajíčko, aby napokon zmizol z ich dohľadu celkom. O aký fenomén mohlo ísť? Podobné „nanebovzatia" sú známe z početných mýtov a religióznych rozprávaní.
Z čínskej mytológie sa možno dozvedieť, že z kozmu prišli na našu planétu cudzie bytosti, ako aj to, že sa vrátili naspäť k hviezdam. Rovnako sa odtiaľ možno dozvedieť o viacerých cisároch, ktorí odišli s nimi. Cisár Li, ktorý vládol v Číne v 9. st. pr. n. 1., bol posledný, ktorý nezomrel prirodzenou smrťou - tak hovoria mýty - ale „vystúpil" na nebesia.
Oficiálna čínska história sa zmieňuje o záhadnom národe Xi Gong (ako som sa dozvedel od japonského historika prof. Jošimota, nešlo o národ, ale len o akúsi „skupinu" ľudí, ktorí boli nápadne nízkeho vzrastu a žili v odlúčenosti, pričom používali všelijaké podivné „zvieratá", ktoré mali nadprirodzené vlastnosti. To, ako aj niekoľko ďalších podrobností sa dozvedel zo štúdia starých čínskych análov, nachádzajúcich sa v súkromnom archíve jeho priateľa, čínskeho učenca z Tchaj-wanu).
V tejto súvislosti potom nadobudnú nasledovné riadky na dôležitosti a tiež aj na vierohodnosti. Staré záznamy uvádzajú posledného cisára, v Číne dobre známej Xia-dynastie ako krvilačného a úskočného vládcu tyrana. Odstránil ho niekedy okolo roku 1600 pr. n. 1. prvý cisár novej dynastie, ktorý sa volal Cheng T'ang.
Tento muž je z nášho pohľadu nanajvýš zaujímavou postavou, pretože sa o ňom hovorí, že mu patrili akési zázračné „lietajúce vozy", ktoré mu údajne darovali príslušníci vyššie spomínaného, nanajvýš podivuhodného „národa" Xi Gong.
Od prof. Jošimota som sa dozvedel, že Xi Gong poznali všelijaké mysteriózne veci a vlastnili poznanie, ktoré všetkým iným národom bolo neznáme. Mali k dispozícii veľké „vozidlá", ktoré im umožňovali cestovať vzduchom rýchlosťou vetra. Počas vlády cisára Cheng T'anga priniesol „vietor" ich vozidlá do jeho ríše, kde museli pristáť. Cisár ich dal rozobrať a dobre ukryť, aby neznepokojovali jeho národ, pretože by nebolo dobre, aby sa jeho ľud konfrontoval s nadprirodzenými vecami (presne tak by reagovali aj dnešní mocní tohto sveta). Návšteva cudzincov trvala celých desať rokov, potom zasa zmontovali dokopy svoje mysteriózne „vznášadla vzduchom" a odleteli do svojej „krajiny", vzdialenej 25 000 kilometrov. To je všetko, čo je o nich oficiálne zadokumentované.

Medziplanetárna stanica bytostí Xi Gong medzi Zemou a Mesiacom?

Rozhodne nie je bez zaujímavosti, že vlastníme zadokumentovanú presnú vzdialenosť „vlasti" bytostí Xi Gong (tak ich nazývali Číňania, ako sa nazývali samy, nevieme). Táto vzdialenosť -Číňania ju vyjadrili, pochopiteľne, vo vlastnej miere li, pričom 1 li sa rovnal asi 0,64 km - bola, keď ju uvažujeme vzhľadom na vzdialenosti, ktoré meriame na povrchu zemegule, ľudové povedané, poriadnym kusiskom, a v tých časoch vzdialenosťou nepredstaviteľne veľkou a celkom určite aj nereálnou. Žiadny bežný smrteľník vtedy takú obrovskú vzdialenosť ani neprecestoval a ani nemala v mozgoch vtedajších ľudí nijaké opodstatnenie, pretože v ich myslení nič na zemi nebolo tak veľmi od seba vzdialené.
Ľudia vtedy nevedeli, že zem je guľa obvodu približne 40 000 km, a tak je oprávnená otázka, odkiaľ sa vzalo v Číne pred 3600 rokmi - teda v období ležiacom ešte veľmi ďaleko pred gréckou antikou - číslo 25 000 km, čo predstavovala táto vzdialenosť, kam bola nasmerovaná a čo lokalizovala?
Vzhľadom na to, že veda v tomto prípade nepozná nijakú uspokojivú odpoveď a vyslovuje tiež len domnienky, musí byť dovolená hypotéza, že bytosti Xi Gong, ktoré boli schopné používať vzdušné dopravné prostriedky premávajúce rýchlosťou vetra (vyjadrené v terminológii starých Číňanov), boli príslušníkmi extraterestrickej civilizácie a že ich prechodnou vlasťou bola medziplanetárna stanica pohybujúca sa po okružnej dráhe okolo našej planéty, vzdialenej od nej 25 000 km.
Teraz sa pozrime na Čínu o 27 storočí neskôr - vtedy tam žil uznávaný a známy učenec Šen Kuo, filozof, astronóm a matematik. Napísal viaceré významné vedecké práce, medzi nimi dielo známe pod názvom Meng Xi rozhovory. V ňom sa okrem iného nachádza veľmi podrobný opis kontaktu istého študenta s neidentifikovateľným letovým objektom, ktorý sa odohral v bezprostrednej blízkosti mesta Yang-tsu.
V období rokov 1056 až 1063 obyvatelia mesta Yang-tsu, ležiaceho v provincii Jiang-su, viackrát pozorovali na oblohe rýchlo sa pohybujúce teleso, ktoré označili ako „lietajúcu perlu". Lietavala rôznymi smermi, v rozličných výškach, niekedy pomaly, inokedy zas nepredstaviteľne rýchlo. Jedného večera, keď sa študent po celodennom namáhavom štúdiu chystal uložiť do postele, otvoril okno a odrazu uvidel, ako sa k nemu blíži značnou rýchlosťou žiariaci objekt. Keď už nebol veľmi ďaleko, vysunuli sa z neho dva predmety guľovej formy, v dôsledku čoho sa teleso enormne zväčšilo. Z objektov vychádzalo také intenzívne oslepujúce svetlo, že študent musel prižmúriť oči. Vyzeralo to, akoby sa celá obloha rozhorela silným plameňom. Energie, ktoré sa pritom uvoľnili, povytrhávali v okolí niekoľkých kilometrov množstvo stromov. O niečo neskôr „lietajúca perla" zmenila smer pohybu a nepredstaviteľnou rýchlosťou za niekoľko sekúnd zmizla z dohľadu prestrašeného študenta, ktorý sa dlho nemohol spamätať zo svojho údivu. Spustošené okolie mu v nasledovný deň len potvrdilo, že to, čo zažil, bolo naozaj realitou.
V prípade pozorovateľa tohto fenoménu išlo o študenta veľkého učenca Šen Kua, ktorému podrobne porozprával svoje záhadné nočné pozorovanie. Ide o nanajvýš realistický opis zrejme úplne autentickej udalosti, ktorý veľmi pripomína moderné pozorovania UFO dnešných dní.

Mysteriózne zmiznutie čínskeho regimentu v roku 1939
Keďže jeden takýto prípad (udial sa v Turecku) som podrobne opísal už v mojej knihe PROROCTVÁ A TAJOMSTVÁ KOZMU, tento prípad z Číny je jeho obdobnou paralelou a zároveň aj podporným dokumentom, ktorý v dôsledku svojej existencie len zvyšuje jeho i svoju vierohodnosť.
Povedzme si aspoň stručne, čo sa prihodilo v Turecku počas prvej svetovej vojny. Jedného horúceho letného dňa bojovali na bitevnom poli Surla bay neďaleko Gallipoli v Dardanelách silné turecko-nemecké jednotky proti austrálskym oddielom, podporovaným neveľkým britským bataliónom. Terén bol pahorkovitý a na úbočí jedného z pahorkov sa Briti dostali do značných ťažkostí, intenzívne zasypávaní ohňom turecko-nemeckých zbraní. Netrvalo dlho a ich austrálski spojenci im poslali na pomoc 400 mužov. Medzičasom sa na úplne jasnej oblohe objavil zhluk ôsmich veľkých oblakov, ktoré sa vznášali nad plytkým údolím, ktorým sa práve presúval pomocný austrálsky oddiel. Odrazu sa jeden z oblakov spustil do údolia, a keď doň už vpochodoval celý oddiel, vzniesol sa hore, pripojil sa k ostatným siedmim a o krátky čas potom všetky pozvoľna zmizli za horizontom. S nimi zmizlo i 400 vojakov a nikto ich už nikdy viac neuvidel.
V japonsko-čínskej vojne, vedenej zo strany Japoncov nesmierne krvavo a kruto a v znamení extrémnej prevahy japonskej vojenskej soldatesky, v deň, keď sa udial spomínaný prípad, postupovali nie príliš početné japonské oddiely rýchlym pochodom k čínskemu mestu Nanking.
Japonci, zvyknutí nielen v tejto vojne na rýchle a ľahké víťazstvá, sa tentoraz nachádzali v nevýhode. Ich veliteľovi Li Fu Sie-novi stálo k dispozícii len niečo viac ako 3000 pešiakov a mal s nimi v tejto oblasti ich vojenskej konfrontácie s Čínou prekaziť napredovanie oveľa početnejších elitných oddielov čínskej armády. Ukazovali sa len malé, či vlastne takmer nijaké vyhliadky na úspech. V neskorých popoludňajších hodinách sa Japonci zastavili a začali náhlivo vykopávať zákopy.
Len čo vojaci večer ukončili svoju prácu, ich veliteľ odišiel aj so svojimi vyššími dôstojníkmi na veliteľské stanovište, postavené neďaleko konca zákopov, kde sa uložili na zaslúžený odpočinok, pre väčšinu z nich zrejme už posledný. Skoro ráno, keď slnko pošteklilo zem prvými lúčmi nového dňa a veliteľ so svojimi dôstojníkmi pozeral smerom do zákopov, nechceli veriť vlastným očiam; z ich vojakov ostalo len niečo vyše sto. Bol to oddiel, ktorý bol umiestnený trochu bokom, aby zaisťoval strategicky dôležitý prístup k mostu vedúcemu cez rieku.
Zdesený veliteľ, ale ani jeden z jeho dôstojníkov nemali ani najmenšej potuchy, čo sa mohlo stať s ich takmer tritisíc vojakmi. Vyzeralo to, akoby ich bola pohltila zem alebo uniesla vo svojom čiernom plášti noc.
Jednoduché logické vysvetlenie, ktoré sa nám ponúka, musí znieť, že vojaci museli dostať z ťažkej situácie, v ktorej sa nachádzali, smrteľný strach, a využijúc príležitosť, ktorú im poskytovala temnota noci, jednoducho zdezertovali. Kto však bližšie pozná smrťou opovrhujúcu, samurajským kódexom infiltrovanú morálku japonských vojakov, ktorí sú zvyknutí poslúchať úplne slepo a bez rozmýšľania každý, aj ten najnezmyselnejší rozkaz svojich veliteľov, vie, že niečo také by nikdy neurobili. Vojenská česť a vernosť japonským ideálom im boli vždy nadovšetko sväté. Okrem toho poznáme ďalšie indície podporujúce názor, že v tú noc sa pri meste Nanking muselo odohrať niečo naozaj mysteriózne a nepredstaviteľné.
Po skončení vojny v auguste 1945 pátrali v tejto záležitosti viaceré oficiálne osoby japonskej armády, ako aj civilných úradov, a s týmto cieľom si preverovali rôzne vojenské záznamy porazenej čínskej armády. Nenašli však nikde ani len najmenšiu zmienku o zajatí takej veľkej jednotky v spomínanú noc v okolí mesta Nanking. A tiež sa vedelo, čo potvrdzovali aj písomné podklady, že v tú noc sa tam nekonali žiadne väčšie bojové aktivity. Neboli nájdené ani nijaké masové hroby, a predpokladať, že svojich vojakov dal zlikvidovať z nejakého dôvodu (rozum však nepripúšťa nijaký iný dôvod) sám veliteľ Li Fu Sien, je prinajmenšom absurdné. Takmer tri tisícky japonských vojakov ostali navždy zmiznuté napriek početným pokusom o vysvetlenie tohto neuveriteľného prípadu. Jednoducho zmizli, akoby „opustili" tento svet.
K hypotetickej fyzikálnej interpretácii týchto (a podobných) fenoménov som sa vyjadril dosť podrobne v mojej už uvádzanej knihe PROROCTVÁ A TAJOMSTVÁ KOZMU, o. i. aj v kapitolách Sú v našom kozme „trhliny"? a Prípady zmiznutia do iných svetov. Takže tu k tejto tematike len celkom krátko.

Tak ako sa v našom časopriestore môžu celkom spontánne a úplne prekvapujúco objaviť principiálne akékoľvek objekty majúce pôvod vo fyzikálne úplne inom časopriestore, tak isto môžu zmiznúť objekty aj z nášho časopriestoru, a to v dôsledku účinku istých fyzikálnych síl, pomenujme ich silami hyperfyzikálnymi. Pôsobenie hyperfyzikálnych polí môže nastať účinkom plánovaných, cieľovo orientovaných aktivít bytostí, ktoré poznajú a ovládajú zákony hyperfyziky.
Existujú však aj prípady, keď sa isté objekty ocitnú takpovediac celkom nechtiac a úplne náhodne v oblastiach časové prechodných porúch kozmických energetických polí. Takýmito prechodnými poruchami môžu byť „trhliny" v našom časopriestore, vznikajúce napr. následkom určitých náhodných kombinácií niektorých fyzikálnych anomálií. Týmito anomáliami môžu byť nerovnomernosti v komplexoch magnetických a gravitačných polí.
A tak možno predpokladať, že aj v prípade prekvapujúceho zmiznutia japonských vojakov sa vytvorila krátkodobo existujúca „trhlina" v našom časopriestore a jej prostredníctvom boli vojaci transportovaní do inej reality.

„Kozmické platne" - dôkaz pobytu extraterestrických bytostí v Číne?

Už v roku 1938 objavila čínska vedecká expedícia v jaskyniach pohoria Baian Kára Ula v čínskej provincii King-hai 716 záhadných diskových kotúčov z granitu, starých niekoľko tisícročí. Okrem nich bolo v jaskyniach nájdených niekoľko kostier humanoidného charakteru, patriacich bytostiam mimoriadne nízkeho vzrastu, približne 1,3 metra. Ide o jednu z najväčších záhad dvadsiateho storočia.
Granitové disky sa veľkosťou i tvarom nápadne podobajú našim gramofónovým platniam. Navyše, v ich strede sa nachádza, práve tak, ako aj v platniach, otvor priemeru asi jedného centimetra. Päť renomovaných pekinských vedcov z univerzity Bei-jing pod vedením prof. Cum Um Nuia sa pokúšalo vylúštiť tajomné znaky nachádzajúce sa na diskoch. Po viacročnej námahe sa im to podarilo. Čínske oficiálne kruhy im však odmietli dať povolenie na zverejnenie ich senzačných a prekvapujúcich záverov. Cum Um Nui a jeho spolupracovníci sa však nedali odradiť
a napokon sa presadili. Ich výskumná práca bola zverejnená v roku 1962 a obsahovala názory, ktoré boli úplným výsmechom istých tvrdení tradičnej archeológie. Rozlúštené informácie, ktorými boli disky popísané, hovorili o kozmických lodiach, ktoré existovali na území Číny pred 12 000 rokmi a boli mimozemského pôvodu.
Pobúrenie medzi odborníkmi bolo veľké a vyvolalo dlhotrvajúce diskusie, ktoré však na našu západnú polguľu fakticky vôbec neprenikli, a tak prebiehali mimo nášho dosahu. Čo obsahovali výpovede Cum Um Nuia a jeho piatich kolegov? Išlo predovšetkým o ich tvrdenie týkajúce sa dvoch už dávno vymretých záhadných malých horských kmeňov, nazývaných Dropovia a Khamovia, existujúcich už len v ústnom podaní iných etnických skupín žijúcich na území, ktoré spomínaným kmeňom v dávnej minulosti patrilo. Títo ľudia ich opisovali ako tvorov neobyčajne nízkeho vzrastu, okolo 130 centimetrov, s mimoriadne veľkými hlavami a priam strašidelné nepekného vzhľadu. Charakteristické pre nich bolo, že sa vystríhali akéhokoľvek kontaktu so svojimi susedmi a žili a množili sa len medzi sebou.
Cum Um Nui a jeho spolupracovníci tvrdia, že na granitových diskoch je medziiným napísané, že Dropovia a Khamovia prišli na zem z oblakov na svojich lietajúcich strojoch, pričom domorodci, ktorí ich pritom pozorovali, sa v ten deň pred nimi viackrát schovali aj so svojimi ženami a deťmi v hlbokých dierach. Vždy však znova a znova opatrne a nesmelo vychádzali von, aby napokon z gestikulácie a správania sa prišelcov z oblohy porozumeli, že im nechcú vykonať nič zlé.
V tejto súvislosti treba uviesť, že v spomínaných jaskyniach, kde sa našli granitové platne, boli objavené aj zvláštne skalné rytiny, znázorňujúce našu slnečnú sústavu so Slnkom, s Mesiacom a deviatimi planétami. Profesor Cum Um Nui je presvedčený, že sa mu podarilo nájsť jednoznačnú súvislosť medzi určitými rozlúštenými pasážami na platniach a obrazcami v skalných stenách jaskýň.
Už v knihe PROROCTVÁ A TAJOMSTVÁ KOZMU som podrobne rozviedol podivuhodné vedomosti malého, z nášho pohľadu bezvýznamného afrického kmeňa Dogónov o hviezde Sírius, ako aj hypotézu, že naša planéta bola v dávnych dobách navštívená príslušníkmi vyspelej civilizácie tohto nášho blízkeho hviezdneho suseda. Anglický učenec dr. Robin-Evans podporuje

túto tézu z iného pohľadu, súvisiaceho práve s výpoveďami, ktoré sme uviedli s nálezom granitových platní v Číne.
Robin-Evans objavil pri svojich cestách Áziou kmeň Dzopov, žijúcich v oblasti medzi provinciami Sechuan a King-hai. Zdržal sa tam dlhšiu dobu a naučil sa aj ich reč. To, čo sa učený Angličan od nich dozvedel, je nanajvýš prekvapujúce. Príslušníci kmeňa mu rozprávali, že sú priamymi potomkami legendárnych Dropov a že pravlasťou ich predkov bola hviezda Sírius!
Ich prastaré legendy obsahujú nanajvýš pozoruhodné informácie; okrem iného tvrdia, že pred mnohými tisícročiami sa uskutočnili na našej planéte viaceré návštevy „Sírijčanov". Ich cesty do kozmu sa začali najprv výskumom dvoch mesiacov obiehajúcich ich planétu. Objavili, že jeden z nich bol obývaný. Kontakt s ich mesačnými susedmi však nepriniesol ani jednej strane nič pozitívne. Obyvatelia mesiaca reagovali na cudzích nepozvaných návštevníkov nepriateľsky, a keďže aj sami boli technicky vyspelou civilizáciou, došlo medzi nimi k vojne s tragickými následkami. Vyvrcholila úplným zničením mesačnej kultúry. Planetárni „Síríjčania" sa potom vydali na ďalšie, a predovšetkým na vzdialenejšie kozmické výpravy a v ich rámci preskúmavali viaceré planéty; ďalší život však objavili až na našej planéte.
Mýty Dzopov rozprávajú o tom, že posledná návšteva bytostí zo Šíria sa odohrala v roku 1014, pričom došlo k nešťastiu, pretože ich kozmická loď sa krátko pred pristátím ocitla mimo kontroly, a tak bola nútená k „tvrdému" pristátiu. Loď pristala v oblasti pohoria Baian Kára Ula a bola pritom úplne zničená. Zahynula aj veľká časť posádky. Cudzí vesmírni stroskotanci, ktorí prežili katastrofu, si zachránili len holý život, pretože pri pristátí stratili aj všetky svoje technické prístroje. Bez svojej vyspelej technológie boli návštevníci zo Šíria relatívne celkom bezmocní a museli žiť v úplne jednoduchých podmienkach. Svojich mŕtvych pochovávali v okolitých jaskyniach, pričom históriu svojho pôvodu a stroskotania zaznamenali do skalných rytín na stenách jaskýň a do granitových diskov, ktoré vkladali do hrobov svojich mŕtvych.
Povedzme si ešte, že niekoľko kusov granitových platní poslali Číňania začiatkom šesťdesiatych rokov na vedecké analýzy do Moskvy. Laboratórne vyšetrenia priniesli na svetlo niekoľko nečakaných, veľmi prekvapujúcich faktov. Sovietski vedci zistili
v platniach prekvapujúco vysoký podiel kobaltu. Túto skutočnosť nemožno nijakým spôsobom vysvetliť, pretože práve v Číne sa takmer vôbec nevyskytuje. Známe je len jediné nálezisko kobaltu, ktorý je, podobne ako železo, magnetickým materiálom. Toto nálezisko je však nesmierne vzdialené od miesta, kde sa mysteriózne platne našli.
V súčasnej dobe sa kobalt používa predovšetkým ako prímes do istých vysoko špeciálnych nástrojov pre ich lepšiu odolnosť a dlhšiu zachovalosť. V tejto súvislosti možno postaviť hypotézu, že extraterestrickí producenti uvedených platní ich opatrili kobaltom, aby takto zaručili ich mnohotisícročnú trvácnosť, čím zakonzervovali ich interné posolstvo pozemšťanom.

Tajomstvo prastarého „Čierneho mesta" - Char Choto
V čínskej tlači sa zjavil v šesťdesiatych rokoch kratučký článoček, ktorý informoval o tom, že v priebehu posledných asi sto rokov nazbieral značný počet Číňanov žijúcich na južnom okraji púšti Gobi niekolkotisíc záhadných tmavých sklovitých predmetov kosákovitej formy, ktoré si vykladajú vo svojich príbytkoch na význačné miesta ako vzácnu pamiatku na dávnych predkov.
Vlastnosti týchto predmetov sú mimoriadne podivuhodné a nevysvetliteľný ostáva aj ich pôvod a vznik. Všetky boli nájdené v prastarých pozostatkoch záhadného mesta Char Choto, ktorého vek odhadujú odborníci na 12 000 rokov. V meste bola objavená štvorcová šachta, hlboká 1850 metrov, kde sa údajne nachádza ešte veľké množstvo spomenutých „sklovitých kosákov". Šachta je dokonale pravidelná a vedie do hĺbky po perfektnej kolmici, pričom jej steny sú hladké ako sklo. Keď sa „sklovité kosáky" vyhodia do vzduchu na spôsob bumerangu, prejavujú podivné, priam nemožné vlastnosti. Prostredníctvom ich ohniska nastane taká intenzívna reflexia slnečného svetla, že je skoncentrované do nesmierne úzkeho lúča vysokej energie, spaľujúceho zemský povrch?! Už táto skutočnosť je veľmi zvláštna; oveľa zarážajúcejšia a nevysvetliteľná je však ich nasledovná vlastnosť. V priebehu ich letu vzduchom sa vytvorí v každom z nich zobrazenie predmetu pripomínajúceho teleso cigarovitého tvaru

vznášajúce sa na padáku (!?) a postava humanoidného tvaru, s hlavou podobnou obrovskej hruške.
Zatiaľ sa nikomu nepodarilo vysvetliť, o aký fenomén tu ide. Je možné, že obrazy sú „vpracované" do nejakého, nám neznámeho materiálu (ako súčasti „kosákov"), v ktorom ostávajú v normálnom stave nášmu oku neviditeľné. Objavia sa až potom, keď sa záhadné predmety pohybujú istou rýchlosťou vzduchom, pričom zachytávajú väčšie množstvo fotónov svetla, takže eventuálne to je dôvodom, že ich môžeme pozorovať (v tejto súvislosti si spomeňme na „vbalené" a „vybalené" kozmické poriadky, o ktorých sme už podrobne hovorili v predošlej kapitole).
O „Čiernom meste" kolovali medzi ľuďmi dlho len legendy a nikto nevedel s istotou, či mesto naozaj aj existuje. Napokon predsa len bolo objavené. Nachádza sa približne 400 kilometrov severovýchodne od mesta Jin Kuan, vo vzdialenosti asi sto kilometrov od mongolsko-čínskych hraníc. Ľudia žijúci v bezprostrednej blízkosti jeho starých ruín sa mu úzkostlivo vyhýbajú a svoj strach pred ním zdôvodňujú nejakými čudesnými a strašnými vecami, ktoré sa tam vraj voľakedy veľmi dávno udiali.
V priebehu posledných 150 rokov sa v oblasti „Čierneho mesta" Čhar Choto realizovali viaceré archeologické vykopávky, ktorých sa okrem Číňanov zúčastnili najmä Rusi a Američania. Znalci tvrdia, že obzvlášť ruský profesor Kozlov, ktorý tam kopal počas viacerých rokov začiatkom nášho storočia, našiel mnohé záhadné artefakty. Všetky jeho nálezy boli odtransportované do Ruska a dodnes nie sú katalogizované a ani k nim neexistuje nijaká oficiálna vedecká správa.
Do dnešného dňa nie je zodpovedaná ani otázka, ako a prečo vznikla už spomenutá mysteriózna, takmer dva kilometre hlboká šachta. Okolo samotnej púšte Gobi, nachádzajúcej sa sčasti na území Číny a sčasti na území Mongolska, sa nazhromaždilo nespočetné množstvo podivných mýtov a legiend. Medziiným existuje legenda, ktorá hovorí, že pod púšťou Gobi sa nachádza mysteriózna podzemná ríša menom Agharti, pozostávajúca z rozsiahleho tunelového systému. Odtiaľ je možné - tak tvrdí legenda - dosiahnuť ktorýkoľvek kontinent a každú krajinu našej planéty.
Anglický plukovník James Churchward, ktorý žil začiatkom tohto storočia a bol aj archeológom, tvrdil, že išlo o akúsi ústrednú centrálu svetovej moci. Churchward bol presvedčený,
že v oblasti dnešnej púšti Gobi, ktorá voľakedy v dávnych dobách bola zelenou a úrodnou krajinou, žil dávno pred Číňanmi a Mongolmi záhadami opradený národ Uighurov.
Nie je podivné v súvislosti so záhadnými sklovitými kosákovitými predmetmi, že Číňania poznali tajomstvo výroby skla ako prví na svete, a to dokázateľne už pred viac ako tritisíc rokmi? Nikto však nemôže vylúčiť hypotézu, že ho poznali už oveľa dávnejšie a že tajomstvo jeho produkcie poznajú dokonca už dvanásťtisíc rokov, pričom to súvisí s existenciou „sklovitých kosákov"?!
V púšti Gobi boli však nájdené ešte aj iné, prinajmenšom práve tak záhadné predmety, ako hore spomenuté. Ide o objekty dokonalej guľovitej formy, s viacerými, symetricky rozloženými dlhými výčnelkami tvaru štíhlych valcov. Je zarážajúce, že pripomínajú veľmi nápadne dnešné umelé satelity obiehajúce našu Zem. Vlastnili „bohovia", ktorí eventuálne voľakedy dávno navštívili územie Číny, aj satelity? Rozhodne tomu mnohé nasvedčuje.
„Čierne mesto" Char Choto ukrýva ešte nejedno tajomstvo; je len na nás, aby sme ich odhalili a nebáli sa ich správne interpretovať. Ostáva dúfať, že prvé storočie budúceho tisícročia bude mať na to už dostatočné množstvo odvahy!

Záhada Bielej pyramídy

Pyramídy v Egypte sú pre nás už dávno samozrejmosťou, i keď sa tomu, kto sa pred nimi ocitne napr. ako Európan - a hlavne pred majestátnymi pyramídami v Gíze - musia zdať ako neskutočné gigantické výtvory, ktoré mohli vybudovať len bytosti vybavené mimoriadnou technikou. Medzičasom sme si zvykli aj na existenciu nemenej záhadných pyramíd stredoamerických. O tom, že by mali byť veľké pyramídy aj v Číne, nepočul však v Európe takmer nik, a keď aj, potom sa takéto informácie nebrali vážne.
Na tomto mieste sa však žiada dodať, že tieto najveľkolepejšie diela pozemských staviteľov (nech už nimi bol ktokoľvek) sa nachádzajú prakticky na celom svete. Aj to je všeobecne len málo známe. V knihe PROROCTVÁ A TAJOMSTVÁ KOZMU som v kapitole Pyramídy nie sú len hrobky faraónov obšírne hovoril o ich tajomstvách a uviedol svoj názor, že v nich pôsobia mysteriózne energie.
Podľa všetkého pyramídy vlastnia (alebo vytvárajú či transformujú) energiu, prípadne energie, ktoré možno označiť ako špecificky pyramídové energie; niektorí autori hovoria v ich prípade všeobecne o tzv. pyramídovom efekte.
Podľa toho, čo doteraz vieme, na našej planéte je najvyššou pyramídou tzv. Biela pyramída, opradená nespočetnými povesťami. Nachádza sa na území Číny a podľa všetkého ukrýva fascinujúce tajomstvá. Podľa čínskych vedcov - je len niekoľko tých, ktorí vedia o nej niečo bližšie -je s najväčšou pravdepodobnosťou najstaršou pyramídou medzi čínskymi pyramídami.
O Bielej pyramíde koluje v Číne niekoľko nanajvýš podivuhodných legiend, v ktorých sa okrem iného hovorí, že ju vybudovali bohovia, ktorí sa zniesli na zem z oblohy na velikánskych kovových drakoch robiacich strašný hluk a sršiacich oheň. Že by tieto prastaré legendy boli v Číne už oddávna dôvodom veľkého uctievania drakov?
O Bielej pyramíde sa ďalej hovorí, že bohovia tam zapísali na obrovské zlaté dosky všetky tajomstvá vesmíru a zeme a že tie čakajú na ľudí, ktorí budú schopní ich prečítať a porozumieť im. Biela pyramída má byť podľa legendy aj hrobkou najstaršieho čínskeho panovníka. Legenda hovorí aj to, že v pyramíde sa nachádzajú neuveriteľné a tajuplné, úplne zázračné technické konštrukcie.
Po skončení pohrebnej ceremónie, keď cisárove telesné pozostatky uložili do hrobky umiestnenej v útrobách Bielej pyramídy, boli do nej za živa zamurovaní tí, ktorí poznali prístup k hrobke mŕtveho panovníka.
V pyramíde sa podľa niektorých čínskych vedcov nachádza -pochopiteľne, že oficiálna čínska veda niečo také odmieta - obraz, prípadne symbolika celého univerza. Je vytvorený na klenbe priestrannej miestnosti, kde je uložený sarkofág cisára. Okolo neho je zhotovená krajina, v ktorej vládol; všetko je ako v skutočnosti, dokonca aj s tečúcimi riekami, v ktorých namiesto vody prúdi ortuť. Biela pyramída je plná najrôznejších technických zázrakov.
Jej otvorenie a preskúmanie však nie je v žiadnych plánoch oficiálnych čínskych miest. Nemožno to hodnotiť inakšie, ako obavy pred konfrontáciou s fenoménmi, ktoré nie je možné vysvetliť tradičnými zaužívanými vedeckými názormi, a predovšetkým strach z toho, že na pochopenie mnohých z nich by stupeň nášho súčasného poznania zrejme vôbec nepostačoval.
Na záver informácií o Bielej pyramíde uveďme, že vo svojej architektúre obsahuje - podobne ako aj niektoré iné význačné stavebné monumenty staroveku - tzv. zlatý rez. Zaiste už nejeden čitateľ zabudol mnohé poznatky z geometrie, a tak aspoň v krátkosti opíšeme tento geometrický poznatok, známy už z antiky.
Ak rozdelíme úsečku EF prostredníctvom bodu G tým spôsobom, že platia nasledovné vzťahy EF : EG = EG : FG, pričom musí platiť, že EG je väčšie ako FG, potom takýto „rez" nazývame zlatým rezom. Ak je táto podmienka splnená, potom pri akejkoľvek konštrukcii zlatého rezu dostaneme vždy to isté číslo ako výsledok riešenia podielu EF : EG. Výška Bielej pyramídy je okolo 300 metrov, dĺžka strany základne je približne 485 metrov. Z týchto hodnôt možno skonštruovať zlatý rez a nájdeme ho aj v ďalších rozmeroch Bielej pyramídy.
Na tomto mieste si dovolím vsunúť senzačnú správu, ktorú som sa dozvedel práve teraz pri písaní posledných riadkov tejto knihy, a dúfam, že čitateľ mi to prepáči, pretože sa netýka Číny a ani Bielej pyramídy. Je však tak extrémne senzačná, že ju nemôžem neuviesť.
V Egypte, v oblasti známej Cheopsovej pyramídy v Gíze neďaleko Káhiry, bol urobený nesmierne prekvapujúci nález, ktorý, ak sa potvrdí, bude znamenať naozaj revolučný prevrat v našom myslení, no predovšetkým v našom pohľade na minulosť a v našom hodnotení jej vývoja.
Archeológovia objavili v prastarých zasypaných granitových blokoch hlboké úzke diery vo forme kanálov dlhých niekoľko desiatok centimetrov. Podľa ich údajov museli vzniknúť len použitím vŕtacích nástrojov. Na vnútorných stenách dier možno veľmi jasne pozorovať drážky, ktoré sú jednoznačnými stopami po vrtákoch, ktoré ich vŕtali. Žiaľ, zatiaľ sa však ešte nepodarilo nájsť vrtákmi vyvŕtané obsahy dier, tzv. jadrá. Pri tomto spôsobe vŕtania ostáva vyvŕtaný materiál pokope vo forme súvislej časti, ktorá sa po vzdialení vrtáka len vyklepne a vytiahne. Granit je možné vŕtať len s diamantovým vrtákom. Našej technickej civilizácii sa niečo také podarilo po prvý raz až v roku 1862.
Kedy diery vznikli a kto je ich pôvodcom, ostáva tajomstvom. Sú staré 3000, 5000,10 000 alebo dokonca viac rokov? Ak sú ich pôvodcami stavitelia pyramíd, o čom prakticky nemožno pochybovať, potom je len úplne logické, ak týmto záhadným bytostiam prisúdime aj ďalšie vynikajúce technické schopnosti.

O ich pôvode možno rozvíjať len hypotézy. V tomto smere sa nám núkajú tri možnosti.
Buď išlo o príslušníkov mimozemskej civilizácie, alebo to boli Egypťania, ktorých kňazi, prípadne špičkoví architekti boli mimozemšťanmi zasvätení do tajomstiev istých technických postupov. Treťou možnosťou ostáva hypotéza, že naša technická civilizácia nie je prvou a jedinou na tejto planéte, ale že pred ňou už existovala aspoň jedna vyspelá technická civilizácia, napr. civilizácia bájnej Atlantídy.

Nevysvetliteľné astronomické poznanie starej Číny
V Číne existuje v provincii Hunan istý neveľký kopec nesúci meno Ma Wang Dui, čo značí Pohrebný kopec kráľa Duia. V roku 1972, keď naplno zúrila strašná vojna medzi severným Vietnamom a USA, panovala v Číne, ktorá bola na strane Vietnamcov, obava, že sa prenesie aj na jej územie. V tejto súvislosti dostala istá špeciálna jednotka čínskej armády príkaz vykopať do kopca Ma Wang Dui šachtu s cieľom vybudovať podzemnú vojenskú nemocnicu.
Nariadenie bolo okamžite realizované. Keď sa vojaci prepracovali do hĺbky niekoľkých metrov, došlo odrazu k nečakanému zosunutiu zeme. Netrvalo dlho a zistilo sa, že kopec ukrýva archeologické prekvapenie - to, že bolo oveľa väčšie, ako sa predpokladalo, sa ukázalo až neskôr. Nachádzali sa v ňom tri prastaré hroby, dovtedy nikým neobjavené. V jednom z nich bola objavená ženská múmia, zakonzervovaná tak perfektne, ako to doteraz nebolo objavené v nijakom inom prípade, egyptskú balzamovaciu techniku nevynímajúc.
Telo mŕtvej bolo konzervované pomocou tekutiny žltkastej farby, ktorej zloženie sa zatiaľ nepodarilo analyzovať. Nájdená mŕtvola bola ponorená v osemdesiatich litroch uvedenej tekutiny. Bola skvele zachovaná, takže vnútorné orgány, ako aj štruktúra buniek boli vo veľmi dobrom stave.
Archeológovia zistili, že išlo o ženu Li Changa, vysokopostaveného šľachtica z obdobia dynastie Han z 2. storočia pr. n. 1. Keď ako päťdesiatročná umrela, dostala do hrobu, ako to bolo zvykom, vyberané vzácne dary. Okrem iného to bolo desať lekárskych kníh, ktoré obsahovali také úžasné poznatky, aké z nášho pohľadu vôbec obsahovať nesmeli a nemohli. Naša moderná medicína objavila mnohé z týchto vedomostí až v 19. a 20. storočí.
V hrobe označenom číslom 3 bol urobený najprekvapujúcejší objav. Ide o písomnú štúdiu, ktorá sa zaoberá pohybom planét a volá sa Obehy piatich planét. Opísané sú obežné dráhy Merkúra, Venuše, Marsu, Jupitera a Saturna okolo Slnka. Opisy a nákresy dokumentujú úžasne nezvyčajné poznatky z astronómie. Práca obsahuje napr. presné doby trvania obehov jednotlivých planét okolo Slnka. Ďalej tam možno nájsť vzájomné polohy planét voči sebe, a to od roku 246 až do roku 177 pr. n. 1. Obeh Venuše okolo Slnka je tam udaný časom 584,4 dňa. Naša moderná astronómia ho udáva len nepatrne odlišný, 583,92 dňa. Hovoríme tu o tzv. synodickom obehu.
Nemôžeme však s istotou tvrdiť, že ide o odpustiteľnú, úplne minimálnu chybu starých čínskych astronómov, lebo je možné aj to, že za posledných 22 storočí buď došlo k nečakanej, takpovediac katastrofickej zmene obežnej dráhy Venuše (katastrofickej v tom zmysle, ako som sa o tom zmienil v mojej knihe Proroctvá a tajomstvá kozmu, kde som v 1. kapitole naznačil možnosť, že Venuša pôvodne bola kométou a nemala stabilnú obežnú dráhu), alebo išlo o veľmi pomalú, postupnú zmenu dráhy Venuše ako dôsledok dočasného pôsobenia silných gravitačných síl neznámeho pôvodu. Hypotézy k tejto možnosti uvediem v mojej ďalšej knihe o kozme.
Ďalším neuveriteľným nálezom v uvedenom hrobe bola mapa veľkosti necelého štvorcového metra. Sú na nej podrobne zobrazené časti navzájom susediacich provincií Hunan, Guangdong a Guangxi, a to takým dôkladným a presným spôsobom, že niekoľkí čínski vedci sú presvedčení, že mohli vzniknúť len na základe snímok zo satelitu!
Vyslovme preto hypotézu - pred niekoľko tisíc rokmi umiestnila cudzia civilizácia svoj satelit na orbitálnu obežnú dráhu okolo našej planéty.
Túto zaiste odvážnu tézu však podporia aj nasledovné riadky. Koncom roka 1927 americkí inžinieri Young a Taylor zachytili počas svojich rádiotechnických pokusov rádiosignály - oneskorené nanajvýš podivným, svojráznym spôsobom - prichádzajúce z vesmíru. O veci sa dozvedeli dvaja významní špecialisti, Holanďan Van der Pol a Nór Stoermer, ktorí začiatkom jesene

1928 začali v tejto súvislosti s vlastnými pokusmi. Vysielali rádiosignály rôznych vlnových dĺžok, pričom každých tridsať sekúnd menili frekvenciu. Po troch týždňoch boli vyslané signály opäť prijaté.
Prekvapenie bolo veľké; signály prišli naspäť s charakteristickým oneskorením, ako ho pozorovali už aj Young a Taylor. To isté sa udialo o dva týždne neskôr s ďalšou sériou vyslaných signálov. Odborníci z celého sveta premýšľali nad záhadou. Uvažovalo sa nad možnosťou rôznych reflexií z Mesiaca, prípadne z planét, o možných deformáciách v atmosfére, ako aj o ďalších možných vysvetleniach. Nijaká z hypotéz však nebola schopná uspokojivo vyriešiť mysteriózny fenomén, pretože spätne prijaté impulzy prichádzali v nepravidelne sa meniacich intervaloch.
Fenomén sa opakoval viackrát aj v niektorých neskorších rokoch, tak napr. v rokoch 1929,1947 a 1970. Záhadnou záležitosťou sa začal zaoberať významný škótsky astronóm Duncan Lunan. Ešte dodajme, že prijaté signály sa počas určitej časovej dĺžky - povedzme pätnásťminútovej - vyznačovali intervalmi, kedy prijímané vlny v rozpätí od troch do pätnástich sekúnd mali neustále tú istú frekvenciu.
Škótsky vedec z daných číselných údajov zostrojil niekoľko diagramov, pričom na obe osi naniesol sekundové hodnoty dĺžky trvania prijímania tých istých vlnových frekvencií, ktoré sa, ako sme povedali, pohybovali od troch do pätnástich sekúnd.
Tajomstvo kódu vlnových frekvencií, ako ho Lunan rozlúštil, bolo nesmierne ohromujúce! Z jeho diagramov vznikli hviezdne mapy; na jednej z nich bolo možné vidieť slnečnú sústavu Epsilon Bootes, nachádzajúcu sa od nás vo vzdialenosti 103 svetelných rokov. Prirodzene, Lunan ako svedomitý vedec viackrát preskúmal výsledky svojich analýz a vyšetroval vždy iné intervaly prijatých rádio signálov. Napokon vlastnil šesť rôznych, veľmi podobných máp. Každá z nich znázorňovala vždy len slnečnú sústavu Epsilon Bootes, pričom na každej bola zobrazená z trochu iného pohľadu.
V šesťdesiatych rokoch nášho storočia vyslovili viacerí astrofyzici názor, že ak by príslušníci nejakej extrasolárnej civilizácie chceli s nami nadviazať spojenie, jednou z optimálnych možností by bolo nasledovné riešenie: Prostredníctvom svojej techniky by spôsobili časové oneskorenie nami vyslaných rádiosignálov a reflektovali by ich naspäť k Zemi.
Lunan vydal v roku 1973 prácu pod názvom Sonda z Epsilon Bootes. V nej vyslovuje presvedčenie, ktoré odôvodňuje vedecky, že už asi 12 600 rokov sa pohybuje v našej slnečnej sústave sonda vyslaná bytosťami zo sústavy Epsilon Bootes. Je vybavená komputerovým programom, ktorý spôsobuje, že jej technika naskakuje na pozemské rádiosignály vždy v tom čase, keď sa nachádza v takom úseku svojej obežnej dráhy, kedy je to možné. Vtedy zachytáva rádiosignály zo Zeme a vracia ich naspäť s charakteristickým oneskorením.
Cudzie bytosti zrejme vedeli už vtedy s úplnou istotou, že v tom čase primitívni a nevyvinutí obyvatelia Zeme sa raz dostanú tak ďaleko, že budú vlastniť vyspelú rádiotechniku. V každom prípade sa zdá byť isté jedno - bytosti, ktoré umiestnili spomínanú sondu na relatívne blízkej obežnej dráhe vzhľadom na Zem, museli ju aj navštíviť.
V záverečných riadkoch knihy sa vráťme ešte raz k mojej knihe Proroctvá a tajomstvá kozmu a pripomeňme si tureckého námorníka Piri Reisa vlastniaceho mimoriadne dokonalé mapy istých území našej planéty, ktoré vzhľadom na vtedajšiu techniku a poznanie v podstate nikdy nemohol sám zhotoviť a ani ich získať od nejakého svojho súčasníka. Vyslovil som tam istú hypotézu, ako sa Piri k nim asi dostal.
Na tomto mieste však vyslovme inú hypotézu. Piri Reis bol vlastníkom máp, ktoré boli zhotovené na základe fotografií urobených z umelého satelitu obiehajúceho našu planétu. A tak všetko, čo sme si doposiaľ v týchto súvislostiach v oboch mojich knihách o kozme povedali, zapadá do jedného reťazca - Sírius, Dogóni, „medziplanetárna stanica" Xi Gong, legendárni Dropovia, „kozmické platne", prastaré „diamantové vrtáky", Roswell, Epsilon Bootes, Piri Reis... - a poukazuje veľmi naliehavo na skutočnosť, pred ktorou nemožno zatvárať oči!
Našej planéty sa nedotýkali výlučne len nohy jej vlastných detí! Táto dramatická hypotéza, ktorú aj početní renomovaní vedci pokladajú za realitu, bude objektívne overená už v budúcom storočí.

 
Reklama