Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Veľká archeologická záhada Acambara

28. 12. 2010

Tisíce hlinených figúrok objavených v Mexiku môže svedčiť o tom, že ľudia a dinosaury existovali istý čas na planéte Zem spoločne. Môže, ale či naozaj svedčí?
Dinosaury žili pred 65 miliónmi rokov a ich pozostatky sa navždy uchovali v skalných vrstvách tejto doby. Žiadna ich kosť sa však neobjavila v mladších vrstvách, žiaden dinosaurus neprežil. Preto je také ťažké uveriť, že v Mexiku boli objavené ich figúrky z prehistorických čias. Faktom je, že nik, kto žil skôr ako v 19. storočí, to nemohol urobiť. Napriek tomu takáto kolekcia existuje. Aspoň tak to tvrdil William Hapgood v knihe Tajomstvo v Acambare.

Neobyčajný objav

V roku 1945 miestny obchodník nemeckého pôvodu Waldemar Julsrud po zosuve pôdy na úbočí blízkeho Cerro del Toro (Pohorie býka) objavil figúrky zakopané v piesku. Pomocou murára Odilona Tinajera do roku 1952 nahromadil 40-tisíc drevených, kamenných, ale najmä keramických figúrok. Odborníci zistili, že tie posledné boli vypálené na otvorenom ohni. Niektoré predstavujú scény z každodenného života, ale väčšina nepripomína nič známe. Ide o figúry neznámych zvierat, akoby mimozemských bytostí a tvorov pripomínajúcich dinosaury. Tak vznikli špekulácie, že ich vytvorili ľudia, ktorí na vlastné oči videli dinosaury... Ani figúrky ľudí však nezodpovedajú známym antropologickým typom, najmä indiánskym, hoci sa medzi nimi nájdu črty aziatské, negroidné, árijské. Neexistujú dve rovnaké figúrky... O veku figúrok údajne svedčí patina, ktorá ich pokrýva. Americký bádateľ minulosti Hapgood tvrdí, že dal laboratórne preskúmať ich vzorky vedeckými metódami, ktoré určili ich vek na 4500 až 3500 rokov. V tom čase už v amerických džungliach celkom iste dinosaury nežili. Tamojší ľudia, putovní lovci a zberatelia, sa práve učili hrnčiarstvu. Figúrky celkom iste neboli ich dielom...



Iba mystifikácia?

Archeológovia považovali objav za mystifikáciu, pretože žiadna z doterajších kultúr nezanechala po sebe desaťtisíce figúrok nahromadených na jednom mieste. Viacerí bádatelia dokonca tvrdili, že figúrky sú dielom bytostí z kozmu. Ruský historik Buslajev bol presvedčený, že mezozoické zvieratá prežili do našich čias, čo dokazujú aj legendy o potvorách žijúcich v okolitých jazerách podobných jazeru Loch Ness. Mohla by to byť pravda, keby nie skutočnosť, že väčšie jazerá v tejto oblasti neexistujú - pripomína známy poľský archeológ záhadológ M. Kuczyňski, ktorý sa rozhodol záhadu preskúmať osobne. Zistil, že "v takej diere ako Acambaro", kde sa všetci poznajú, by výrobu spomínaných figúrok nebolo možné utajiť. Veď len samo vypaľovanie 40-tisíc figúrok na otvorenom ohni by si vyžadovalo roky práce. Po dlhšom hľadaní Kuczyňski konečne natrafil na ich stopu. Dostal sa k donovi Enriyuemu Vallejovi, ktorý mu figúrky ukázal...

Išlo o ľudí, bojovníkov, anatomické fantázie a zvláštne, jašterom podobné zvieratá. Niektoré pripomínali dinosaury. Neboli to rekonštrukcie, ale variácie tvorcu na tému telesných tvarov zvierat, toho, čo bolo možné stvárniť v hline. Pri fotografovaní figúrok Kuczyňski pochopil, že nemajú v sebe nič z indiánskeho sveta. Aztékovia, Toltékovia, Olmékovia a iní sa snažili pretaviť do hliny neviditeľnú skutočnosť, obsah, neviditeľný očiam, symboly zachytávajúce ich vieru a poznanie o zložitej štruktúre sveta, o záhadách bytia,o svete bohov a jeho vplyve na svet ľudí. Figúrky z Acambara však nič z toho neobsahovali. Mali len tvary, vyjadrovali akúsi detskú radosť z lepenia mäkkej hliny, veľmi súčasný a veľmi "západný" výbuch tvorivej fantázie. Vyšli spod rúk umelca, ktorého neovplyvnila americká tradícia. Podľa Kuczyňského teda nešlo o svet dávnych Indiánov ani prvotných obyvateľov Ameriky. ázijských putovných kmeňov. Bolo to dielo súčasného tvorcu. Kuczyňski je presvedčený, že znova treba preskúmať vek figúrok najnovšími vedeckými metódami. A ak sa ukáže, že nejde o archeologický nález, ale dielo umelca z 19. či 20. storočia, Acambaro sa v každom prípade bude môcť pochváliť najväčšou zbierkou keramických figúrok na svete... Ale. ktovie?

 
Reklama