Zabudnuté chrámy v južných moriach - Nan Madol, mikado z bazaltových stĺpov - Platina z morského dna - Najdlhšie meno na svete -
Kameň nemá dušu. Nemôže sa sám pohybovať a mlčky leží.
Geológovi však môže všeličo povedať. Zloženie kameňov prezrádza ich pôvod.
Archeológovi kamene prezradia svoje tajomstvá prinajmenšom vtedy, keď sú
pomaľované alebo otesané. Kamene a celé hory kameňov často slúžia ako nemí
svedkovia nejakej udalosti. Tu, presne pri tomto kameni, sa to stalo.
K skupine kiribatských ostrovov - súostroviu v južných
moriach pod rovníkom - patrí aj ostrovček Auroae. Uctievajú tam niekoľko
žulových monolitov, ktoré domorodci nazývajú navigačnými kameňmi, lebo sú
nasmerované na vzdialené ciele. /1/ Jedna línia mieri juhovýchodne na Západnú
Samou, ktorá leží vo vzdialenosti tisíc deväťsto kilometrov. Iná smeruje na
ostrov Niutao vo vzdialenosti len tisíc osemsto kilometrov a ďalšia na
súostrovie Tuamotu, vzdialené štyritisíc sedemsto kilometrov.
Jedna z mnohých legiend hovorí, že tieto ciele kedysi
prezradili predkom vtáky.
Na iných ostrovoch južných morí, napríklad na Raivavaé
alebo Raiatéi v Polynézii, stoja chrámy bez histórie. Nevieme, kto ich
postavil, kedy a prečo. Mnohé z týchto svätýň sú späté s nejakou legendou.
Chrám na Raivavaé ešte dnes považujú za miesto, kde pristál boh Maui, ktorý
priletel z hviezd. Obrovský priestor Tichého oceána je domovom mnohých takých
chrámov - a takmer nikto ich nepozná. /2/
Súostrovie Mikronézie sa skladá z vyše päťsto ostrovov,
najväčší z nich je Ponape. Tu však veľký znamená malý, lebo Ponape má rozlohu
presne päťsto štvorcových kilometrov, teda asi toľko ako Lichtenštajnské kniežatstvo.
Pred ostrovom Ponape nájdeme ešte pevninku malú ako vpich špendlíka na mape, na
ktorom odpočívajú kopy navŕšených kameňov. Volajú ich ruiny Naň Madolu, dávajú
ráz celému ostrovčeku, no nikto nevie, kto tu pôsobil.
V roku 1595 tu pristál portugalský kapitán Pedro
Fernandes de Quiros s loďou San Jeronimo. Už vtedy boli ruiny opustené a nič
nepoukazovalo na ich pôvodcov. /3/
Pri príchode od mora sa človek ešte aj dnes ocitne
bezprostredne pred týmito svedkami predhistórie. Nie sme pripravení na stretnutie,
vôbec s ním nepočítame, a najmenej v tejto pustatine mikronézskeho ostrova.
Ako pri mikáde je tu nespočetné množstvo poprekladaných,
navrstvených a navŕšených tyčí. To veru nemohla byť jednoduchá hra, čo tu ktosi
hral, lebo tyče sú z bazaltu a vážia celé tony. Bazalt je vychladnutá láva a má
vlastnosť, že tuhne do tvaru viacuholníkových tyčí.
Na severnom pobreží Ponape sa naozaj vyskytujú také
bazaltové stĺpy. Ako sa však dostali z Ponape na ostrov Naň Madol?
Dal som si tú námahu a na jednej strane hlavnej stavby
som spočítal bazaltové stĺpy. Bolo ich 1082. Na štyroch stranách vychádza počet
4328. Teraz je však priestor čiastočne zaplnený, aj zem je z bazaltových
stĺpov, kanály a priekopy sú tiež vystužené bazaltom a je tu jeden múr dlhý 860
metrov, ktorý v najvyššom bode meria 14,20 metra. Dnes sa odhaduje, že na
všetky stavby na Ponape použili okolo štyristotisíc bazaltových stĺpov. Ako sa
dostali na tento ostrovček?
Bazalt treba najprv nalámať v kameňolome. Keďže ostrov
Ponape je hornatý a navyše bujne porastený pralesom, ostáva jedine preprava po
vode. Stĺpy mohli buď naložiť na plte, alebo zavesiť pod katamarány -
dvojtrupové plavidlá. Takým spôsobom by sa zmenšila špecifická hmotnosť stĺpov.
Ani plte, ani preprava pod vodou však nie sú jednoduchá
záležitosť, lebo more býva často divé a búrlivé. Keby za jeden deň prepravili
štyri niekoľkotonové stĺpy a keby pracovali plných 365 dní, za rok by
prepravili 1460 bazaltových tyčí. Usilovní ostrovania by potrebovali 296 rokov,
aby prepravili okolo štyristotisíc kusov na miesto stavby.
Ruiny na Nan Madole nepôsobia pekne. Niet tu nijakých
reliéfov, plastík či sôch, ani malieb ako na Veľkonočnom ostrove. Celé je to
chladná, neosobná architektúra. Bazaltové tyče sú na seba nakopené bez ladu a
skladu, akosi surovo a hrozivo. Aj to je veľmi čudné, lebo pacifickí ostrovania
vždy zdobili svoje paláce a pevnosti najrôznejšími ornamentmi.
Naň Madol pôsobí sparťansky, okrem samotnej stavby tam
niet čo obdivovať. Ruiny nemohli mať ani obranný význam, lebo od mora vedú k
Naň Madolu široké schody.
Stálo tu kedysi reprezentačné centrum významnej ríše?
Prečo potom nič nenachádzame? /4/ Niet tu nápisov, pamätníkov ani hrobiek.
Juhomorskí ostrovania sú všeobecne považovaní za poctivých, priateľských a
lenivých. Musel predsa existovať nejaký zvláštny dôvod, ktorý ich nútil podávať
také výkony.
Od roku 1919 do roku 1944 bola celá ostrovná ríša pod
japonskou správou. V tom čase sa stalo čosi zvláštne. Japonskí potápači deň čo
deň vynášali na breh kúsky platiny. /5/ Dovtedy žilo Ponape z vývozu kokosových
orechov, vanilky, sága a perlete, a zrazu ako mávnutím čarovného prútika
exportuje ostrovček platinu. Je zvláštne, že široko-ďaleko okolo Ponape sa
nevyskytujú ložiská platiny. Odkiaľ teda pochádzali tie poklady?
Po druhej svetovej vojne sa ostrovy dostali pod správu
USA. Zdroje platiny však už boli vyčerpané.
Stavitelia na Ponape a zmysel stavieb sú naďalej opradení
tajomstvom. Ostáva už iba legenda, ktorá raz možno dá kameňom prehovoriť.
Hlavnú stavbu označujeme ako Chrám svätej holubice. /6/
Ešte pred troma storočiami vraj živá holubica prešla cez kanály na člne. Oproti
holubici sedel veľkňaz a musel sa dívať vtákovi do očí. Keď zviera žmurklo, bol
nútený, chudák, žmurknúť aj on. A keďže holuby často žmurkajú, bolo to určite
smiešne divadlo.
Dávno pred holubicou vládol na Ponape drak chrliaci oheň.
Kanály okolo Ponape vraj vyhĺbila mocným fučaním dračia matka. Aj bazaltové
tyče vraj prepravili z veľkého susedného ostrova na Ponape lietajúce draky.
Odborníci predpokladajú, že pod drakom mysleli krokodíla,
ktorý zablúdil na Ponape. Prinajmenšom dnes sa v okruhu tritisíc míľ tieto
plazy nevyskytujú.
Draky sú súčasťou mýtov a legiend na celom svete. Ohnivé
netvory sú všeobecne známe zo starej Číny. Tieto monštrá v Číne na ľudových
slávnostiach dodnes uctievajú.
Skutočnosťou ostávajú ruiny na Ponape a práca, ktorá sa
za nimi skrýva. Je nepochopiteľné, prečo sa výkon ostrovanov nikde v ich
histórii neprejavil. Predpokladá sa, že Ponape postavili iba pred päťsto rokmi.
Dôkaz pre tento predpoklad je chatrný, lebo sa opiera o niekoľko zvyškov
dreveného uhlia, ktoré sa našlo v ruinách. Drevenému uhliu sa dá ľahko určiť
vek. Čo však v prípade, ak si len niekto v dávno existujúcich ruinách založil
ohníček?
Okrem toho sa v Ponape, a o tom niet pochýb, nachádzajú
schodiská a zvyšky domov, ktoré ležia pod vodou. Za posledných päťsto rokov sa
hladina Tichého oceána nezvýšila. Takže klesli ostrovy? Nie, lebo také niečo sa
nedeje rovnomerne. Pôsobením príboja sa rozpadnú bralá alebo sa prepadnú
podzemné dutiny. Stopy takýchto tektonických zmien by však museli byť viditeľné
aj na ruinách na Naň Madole. Ale niet ich.
Kamene na Naň Madole nevydali svoje tajomstvo. Tak ako
pred storočiami či možno tisícročiami spočívajú vo vlhkom, dusnom podnebí,
akoby si chceli overiť príslovie, podľa ktorého nám pánbožko síce daruje
orechy, ale zabudne nám ich rozlúsknuť.
Kto rozlúskne záhadu na Naň Madole?
Oriešok celkom iného druhu uverejnila svetoznáma
Guinessova kniha svetových rekordov v svojom vydaní z roku 1978. Na strane 207
stojí najdlhšie meno na svete. /7/
Je to slovný zmätok. Nositeľ tohto mena sa narodil 29.
februára 1904 v Bergedorfe pri Hamburgu, jeho rodina sa o niekoľko rokov
vysťahovala do Ameriky. Prednedávnom zomrel vo Philadelphii.
Keďže také absurdne dlhé meno nemožno napísať do pasu, má
na vizitkách iba Wolfe + 585 senior. Pán Wolfe + 585 senior, nemal vo
Philadelphii ani tušenia, čo sa vlastne za jeho nemožným menom skrýva. V
skutočnosti ide o správu v stredovekej nemčine.
Dnes by to malo takýto význam:
"Pred dávnymi časmi žili múdri valasi, ktorí sa
vzorne starali o svoje ovce. Potom sa pred prvým obyvateľom Zeme zjavil
krvilačný nepriateľ, bolo to pred dvanásťtisíc rokmi. Vesmírne lode používali
ako pôvod svojej sily svetlo. Pri hľadaní obývateľnej planéty prekonali dlhú
cestu hviezdnym priestorom. Nová rasa sa rozmnožovala s rozumnými ľuďmi. Tešili
sa životu a nebáli sa nájazdov iných inteligentných bytostí z vesmíru."
Stredoveký predok pána Wolfa + 585 musel mať teda znalosti
o minulosti prvých ľudí, ktoré odovzdával ďalej svojím nekonečným priezviskom.
Tu máme ešte jednu kuriozitu z našich čias, ktorá
nijakovsky nezapadá do nášho obrazu o svete.
Pochádza z polooficiálnych egyptských novín Al Ahram z
18. mája 1992. Je v nich opísaný zvláštny objav. /8/
V Egyptskom múzeu v Káhire majú najkrajšie a určite
najlepšie zachované múmie na svete. Tisícročia ležali v sarkofágoch, chránené
do seba uloženými zlatými a drevenými truhlami, ktoré boli ešte zapustené do
mohutných kamenných sarkofágov.
Pôsobením teplotných výkyvov a vlhkosti v Egyptskom múzeu
začali jednotlivé múmie prejavovať známky hniloby. To zburcovalo úrady. Do
Egypta pozvali odborníkov a dali zrőntgenovať múmie. Rádiológovia pritom s
prekvapením zistili, že niektoré z najstarších múmií vyžarujú rádioaktivitu.
Nespôsobili to však rőntgenové prístroje, boli rádioaktívne už predtým. Jeden
rádiológ oznámil, že jeho merací prístroj signalizoval alarm, vždy keď sa
dostal do blízkosti určitej múmie.
Kde sa tam vzala rádioaktivita? Poznáme celkom prirodzenú
rádioaktivitu - napríklad v uránovej rude. Urán žiari -ale to predsa vieme. Bez
Geigerovho počítača sa nám žiarenie nepodarí zistiť, lebo je neviditeľné.
Geigerov počítač a iné podobné prístroje sú vynálezy nášho storočia. Starí
Egypťania o nich nemali ani tušenia. Celkom logicky nemohli ani vedieť, či
niektoré minerály žiaria. Prečo však, prepánajána, žiaria múmie?
Dnes krátkodobo vystavujeme rádioaktívnemu žiareniu
určité druhy ovocia a zeleniny, ktoré privážame z rozvojových krajín. Väčšina
datlí alebo banánov na vašom stole bola rádioaktívne ošetrená. Prečo? Krátka,
úplne neškodná dávka žiarenia zabíja určité mikroorganizmy, ktoré spôsobujú
hnilobu plodov. Takto preparované plody sú teda trvanlivejšie.
Ako to však bolo s múmiami? Vari tiež mali byť
trvanlivejšie? Preto ich vystavili ožiareniu?
Táto teória má nemožné dôsledky, to by totiž znamenalo,
že starí Egypťania poznali a využívali zdroje rádioaktívneho žiarenia.
Na určovanie slabej rádioaktivity sú nevyhnutné meracie
prístroje. Vari povážliví všemocní dali kňazom horúci tip, ako zaobchádzať s
telom uctievaného vládcu, aby celé tisícročia nepadli za obeť parazitom?
Pri tejto teórii však skutočnosťou ostávajú
rádioaktivitou kontaminované múmie v Egyptskom múzeu v Káhire.